A casa il pane lo acquistiamo quotidianamente, anche perché già il giorno dopo diventa gomma e, due giorni dopo, piombo. Tuttavia non mi vergogno a dire che, non sapendo dove poggiarlo, lo teniamo sopra il forno, tanto sta dentro il sacchetto. Nessun problema, se non fosse che il sesamo tipico del pane siciliano poi comincia a colonizzare una cucina, spargendosi ovunque, ivi incluse le feritoie del forno, generando così vapori notevoli quando questi va a temperatura e lo tosta!
Da qui la decisione di fare un cambio di vita radicale e prendere un portapane. Non ne vedevo uno da trent'anni, mia nonna lo aveva in legno e mi ero sempre chiesto come facesse ciò a mantenere fresco il pane. Difatti non ci riusciva, ma era affascinante. Questo già è un po' diverso, anche perché il metallo - più pesante - limita l'ingresso dell'aria ben più che il legno, con risultati decisamente migliori. Ma se la realtà è che continueremo a comprare il pane quotidianamente, vanificando la funzione del portapane, è anche vero che in questo modo esentiamo il forno dalla sua funzione secondaria e proteggiamo i panini dalle deliziose formiche che si trovano così tanto bene a casa nostra da non voler sloggiare.
Il portapane è più grande di quanto pensassi, ma del resto accoglie 14 litri e mezzo. Ho fatto una foto con sopra un cucchiaino per dare l'idea. Non vi entra una baguette per poco ma diversi panini si. Il look è retrò ma allo stesso tempo buono anche per cucine moderne, grazie anche al colore smaltato. A questo proposito il verde è meglio dal vivo che in foto. Fa molto sottomarino!
Il problema di fondo è che, si, nasce per conservare il pane (ma non è ermetico)...ma può essere utilizzato praticamente per qualunque cosa. Certo, 35€ (credo si paghi il design e le dimensioni, non certo il materiale) non si spendono per un contenitore per accessori da cucito o di minuteria, ma tecnicamente è valido anche per quello. Ne devo testare la resistenza alla ruggine e all'usura generale, ma gli usi sono limitati solo dalla fantasia.
Doma si chlieb kupujeme každý deň aj preto, že na druhý deň je z neho guma a o dva dni olovo. Nehanbím sa však povedať, že nevieme, kam to dať, držíme to nad rúrou, aj tak je vo vrecku. Žiadny problém, až na to, že sezam typický pre sicílsky chlieb potom začne osídľovať kuchyňu a šíri sa všade, vrátane štrbín rúry, a tak vytvára značné výpary, keď dosiahne teplotu a opečie ho! Preto rozhodnutie urobiť radikálnu životnú zmenu a zaobstarať si chlebník. Tridsať rokov som žiadnu nevidela, moja stará mama mala drevený a vždy som sa čudovala, ako udrží chlieb čerstvý. V skutočnosti nemohol, ale bol fascinujúci. To je už trochu iné, aj preto, že kov – ťažší – obmedzuje vstup vzduchu oveľa viac ako drevo, s rozhodne lepšími výsledkami. Ale ak je realita taká, že budeme aj naďalej kupovať chlieb každý deň, čím zrušíme funkciu zásobníka na chlieb, je tiež pravda, že týmto spôsobom oslobodíme rúru od jej sekundárnej funkcie a chránime rožky pred lahodnými mravcami, ktoré sú obľúbené v našich domácnostiach, ktoré nechcú vytlačiť. Chlebník je väčší, ako som si myslel, ale stále má objem 14,5 litra. Pre predstavu som to odfotil s lyžičkou. Bageta sa do malého nezmestí, ale niekoľko sendvičov áno. Vzhľad je retro, no zároveň vhodný aj do moderných kuchýň, a to aj vďaka smaltovanej farbe. V tomto smere je zelená lepšia naživo ako na fotkách. Je to veľmi podmorské! Základný problém je, že áno, vznikol na konzervovanie chleba (ale nie je vzduchotesný)... ale dá sa použiť prakticky na čokoľvek. Iste, 35 € (myslím, že sa platí za dizajn a veľkosť, určite nie za materiál) neminie za nádobu na šitie príslušenstva alebo drobných súčiastok, ale technicky to platí tiež. Musím otestovať jeho odolnosť voči hrdzi a všeobecnému opotrebovaniu, ale použitie je obmedzené len fantáziou.